Striehneš na priedomí
mĺkva a priesvitná,
s nemými slovami
no nik ťa nevíta.
V izbici nevľúdnej
s krížikom na stene
hladia tam do stropu
dve oči uprene.
Tu ticho vkročilas
tváriac sa, že sa hráš
sieťou si prikryla
úlovok,už ho máš.
Posledný výdych len
posledný srdca ston,
hodiny zastali,
života jeden skon.
4 komentáre:
hmmm, jak smutne si veršoval
sú chvíle, keď sa čas na okamih zastaví, keď prežívame niečo krásne a sú chvíle, keď sa čas zastaví navždy
Máš pravdu smrť blízkych sa nás vždy dotkne.
Marcus,zažila som to, bolo to tak, ako si napísal :-((
ach, marcus,krasne pises...v tomto obdobi stale iba smutne, tusim.. :(
V poslednej dobe je vsade tak vela trapenia a smutku :( ze je mi z toho nanic :(
Zverejnenie komentára