Vianoce

Skon básnika

Zúfalý básnik dodýchal .
v samote osirelý,
nestihol ani epitaf
napísať sebe skvelý.

Dávno už dávno, pradávno
dozneli jeho slová,
nemožno svet ten odklínať
naspäť ho kriesiť znova.

Tam kdesi v kúte tichúčko
starého cintorína,
leží vraj básnik stratený
a nik naň nespomína.

Si kočka

Večer si bola dáma vznešená
princezná v krásnej róbe,
ráno na dievča si zmenená,
hľa popoluška v próbe.

Večer ťa šperky tvoje hriali
a účes krásne zdobil
ráno len výraz rozospalý
zúfalo keď hľadáš mobil.

Večer dokonale pleťovú
na tvári si mala masku,
ráno sa desíš odznovu
ako len zakryť tú vrásku.

Ja sa však iba usmievam
a dám ti pusu na viečko,
či už si dáma, či strapaňa
vždy budeš moje srdiečko.

Ktosi za dverami

V nočnom tichu sama
pred dverami bytu svojho stojí
a prosí tíško: ,, Pusť ma synu ! "
to som ja- tvoja mama.

No závor zdnuka pevne zamknutý je
snáď na dva západy, na sto vrdci tiež.
Tam leží synček, čo silne opitý je
,, Bež si len mater, kde chceš bež!"

S tmou na chodbu sa zima vkráda
a ona tam stále mrzne sama.
,,Vstaň syn môj, otvor mi už hneď!"
prosí ťa, prosí tvoja mama.

To práve dvadsaťpäť ti minulo už liet
čo v svete bolo len, dala bych ti sama
a otec dávno už na druhý šiel svet
zostal si ty a stebou tvoja mama.

Len aby ty si všetko, všetko mal
tri práce letkom robila som sama,
že otca nemáš stále želela som
híčkala voľkala ťa tvoja mama.

Nuž klopem ďalej : ,, Otvor synu !"
nedovoľ by ku cudzím šla spať
Ja viem, že preveľkú mám vinu
,, Prosím ťa odpusť ja - tvoja mať.