Možno ťa stretnem na rázcestí,
kde rastú smutné vŕby.
Sťa unavený pocetný,
čo lásku diaľkám sľúbil.
Možno tie prstienky z trávy,
čo sme si vtedy dali,
sťa záloh našej lásky
časom sa rozsypali.
Možno, že nádej pre nás žije,
hoc pribúdajú svetu roky.
Strácajúc časom ilúzie
k rázcestiu opäť vedú naše kroky.
13.7.07
Stretnutie na rázcestí
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
6 komentárov:
pekná poézia, plná lásky, ktorej je tak málo a tak treba...
hm, "stretnutia na razcesti" su take plne lasky a pochybnosti...
marcus, je to nádherné!
možno sú moje komenty vždy rovnaké - ale proste to tak cítim - čokoľvek iné napísať sa mi zdá zbytočné!
maxim, pust. i femma ďakujem vám.
Obzvlášť preto, lebo keď som ju tu mal asi pred dvoma mesiacmi nebol ku nej žiadny komentár a dosť ma to mrzelo. Tak som ju skusil zaradiť znova.
Marcus, keby som ju citala pred dvoma mesiacmi, urcite by som Ti k nej dala komentar ... :-)
presne to isté chcem povedať aj ja - pred dvoma mesiacmi sme ťa asi ešte nepoznali :-)
Zverejnenie komentára