Prechádzaš sa chodbami
každej nemocnice,
neviditeľný máš plášť
prepadnuté líce.
Urputne trpezlivá
vystieraš si rúčku,
komu znieť bude clivá
pieseň na rozlúčku.
Videl som ťa v očiach tých
z neuro-chirurgie,
kde už iba posledná
nádej v srdci žije.
Vyškieraš sa lekárom
vravíš : ,, buď jak buď"
nakoniec vždy vyhrám JA
meno moje . . . .
každej nemocnice,
neviditeľný máš plášť
prepadnuté líce.
Urputne trpezlivá
vystieraš si rúčku,
komu znieť bude clivá
pieseň na rozlúčku.
Videl som ťa v očiach tých
z neuro-chirurgie,
kde už iba posledná
nádej v srdci žije.
Vyškieraš sa lekárom
vravíš : ,, buď jak buď"
nakoniec vždy vyhrám JA
meno moje . . . .
6 komentárov:
Ta jedina vec, ktora zarucene spaja nas vsetkych...
A býva aj strašne nespravodlivá.
Už druhý deň chodím za novorodeným krstniatkom do pôrodnice. Vždy mám taký zvláštny zmiešaný pocit, lebo na prvom poschodí je novorodenecké oddelenie a na druhom sú smrteľne chorí pacienti.
Coy, Blu tiež to vzniklo z toho že chodím na neurochirgiu no a mám z toho vždy hrozné pocity
krasna basen...
nenásytná a vždy dostane, čo si zaumieni - je tu s nami,nikto sa jej nevyhne - tak prečo si nevieme na ňu zvyknúť!!
OS dík
Femm a dá sa na ňu zvyknúť ?
Zverejnenie komentára