Balada o čiernej Mile

Každý ju volal čierna Mila,
nebola krásna , zato milá.

Život však často veci strieda
dnes radosť máš a zajtra bieda.

Miloš jej pýcha, syn to jediný
zmenil jej žvot i jej dejiny.

No sotva desať rôčkov mal
to otec Tomáš ta sa bral.

Dnes Miloš krásny staval dom,
čo tak sa schladiť vo Váhu belasom ?

Sotva však do vĺn Váhu sa vnorí
v hlbinách viazne , viac sa nevynorí.

Mať čierna Mila behá po brehu
hoc srdce plače, oči v postrehu.

Miloško, Miloš syn môj milený
vynor sa z vĺn tých Váhom zmätených.

Skľúčená Mila na brehu leží

kým čas ten neúprosne beží.

Lež vlny Váhu obeť nevydajú,
čo raz si zdrapli, to si majú

Plač si len Milka plač na brehu, na súši
kým čas ten milosrdný ti slzy osuší.