Tak dávno, dávno už,
keď boli sme ešte malí
a lienke bodky počítali,
či ich tá presne sedem má.
Tak dávno, dávno už,
čo zopli sme si dlane,
hľadajúc čosi nepoznané,
ukryté svety v nás.
Tak dávno, dávno už,
čo pod krížom sme stáli
a lásku nemo prisahali
za jasu nočných lietavíc.
Tak dávno , dávno už,
čo boli sme tie deti,
krížikov zopár na čele nám svieti,
kdeže je našich lienok svet?
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
10 komentárov:
nezne, mile, bodkovane...
a trochu smutne...
krasne, smutne spomienkove...
veľmi sa mi páči...
aj ja si pamatam. "panbozkova kravicka, kde je tvoja mamicka:)"
skoda, ze to bolo tak davno a uz nie sme tie deti...
ako vzdy, velmi nezne....
marcus, naozaj je to už dávno...ale spomienky sú pekné
Ostrovanka, pustovnicka, kamikatze , svetielkujúca, arwen i femma
vďaka
dávno už, ale zdá sa, že stále je živé...
možno sa odkotúľali, lebo sme chceli niečo iné. začali sme hľadať všade zložitosť. lebo bodka nie je jednoduchá ako štvorec. čím sme starší, tým sa na také veci nepozeráme len ako na niečo pekné, ale hľadáme za tým niečo, kvôli čomu nám potom nie je dopriate nezištne sa kochať krásou. sme zmätení dospelosťou a detskú fantáziu odfúkne vietor tam, kde ju deti nachádzajú. nám je to miesto už neznáme. jedine, žeby nám ukázali, ako to nájsť...
skutočne tvoríš nádherné básne..
Zverejnenie komentára