Len plačte

Len plačte, plačte oči

vyplačte hoc aj more sĺz,

svet ten vás nevníma

v svojom kolotoči

útecha povždy máva sklz.

Včera si bol tu

dnes iba kus tela

meravé ako soľný stĺp

kde duša tvoja, kde si uletela?

Ty čo si prežil, len si trp.

Len plačte so mnou mnohé oči

život môj, ako prázdna cela

teraz, keď smrť ma

preúkrutne biela

okradla práve o priateľa.

Tak mi raz povedal

V živote ja som urobil

iba dve kardinálne chyby

dnes sa mi to už nestane

bo radšej chytám ryby.

Aké že chyby pýtam sa,

čakajúc na to zvedavý

čo odpovie mi kolega,

keď o tých chybách prevraví.

Tú prvú, že som nelenil

hoc rokov som mal málo.

priskoro som sa oženil

no proste už sa stalo.

Tú druhú nože počúvaj

aj tieto moje slová,

bolo , že som sa oženil

ja starý blbec znova.

Čo dal som ?

Deň čo deň z rána

do osudov ľudí

otvára sa brána

dokorán.

Tisíce rokov

hľadáme význam

našich krokov

neistých.

Deň čo deň jedinú

kladieme si vetu,

načo som tu,

čo dal som svetu?

Nahá pravda

Miloval som ťa slepo

bez hraníc,

a šťastie na nás

priam sa smialo,

nerozoznal som

rub a líc

netušiac že

tebe je to málo.

Len pre teba

som tie ruže kradol

susedom našim

každé Božie ráno,

keď šíp Amora

na mňa padol

túžil som iba

počuť tvoje : Áno.

Lež predaromná

bola moja snaha,

nie ku mne

viedli tvoje kroky,

poznal som vtedy

pravda že je nahá,

liečim sa z toho

už celé roky.

Bezradnosť

Sedel som pri tebe a hľadel ti do tváre. No kým ty si žiaril optimizmom, ako začneme stavať chatku na tvojej čarovnej záhradke, do mňa sa obrovskou rýchlosťou zakrádali pochybnosti a rozpaky. Bože môj ja nemôžem, nemôžem ti povedať, že už žiadnu chatku spolu nepostavíme. Diagnóza lekárov hovorí jasnou rečou. Zhubný nádor na mozgu o veľkosti štyri krát tri centimetre. Operácia riskantná, nakoľko tá pliaga sa už rozrástla hlboko do rôznych mozgových centier. A tak tu sedím na návštevke neurochirurgie a pokrytecky prikyvujem tvojim nadšeným plánom. V živote som nebol bezradnejší. V duchu si želám , aby sa už konečne skončili návštevné hodiny a mňa vykopli von. Von, von a kdesi hodne ďaleko.

Pamätáš vtedy ?

Pamätáš vtedy
keď viedla si ma za ručičku?
učila spoznávať kvety, ruže
ja som chcel chytať lastovičku
a mosty stavať cez kaluže.

Pamätáš vtedy,
keď stratil som sa v meste?
tisíce sĺz keď ronila si v strachu
zatiaľ čo ja som pokračoval v ceste
vzorne sa váľajúc v blate, v prachu.

Pamätáš vtedy
spolu sme sa hrali ?
Dnes už ťa ja vodím za ruku
ja som ten veľký a nie malý
ty vo mne mama hľadáš záruku.

Nenásytná

Prechádzaš sa chodbami
každej nemocnice,
neviditeľný máš plášť
prepadnuté líce.

Urputne trpezlivá
vystieraš si rúčku,
komu znieť bude clivá
pieseň na rozlúčku.

Videl som ťa v očiach tých
z neuro-chirurgie,
kde už iba posledná
nádej v srdci žije.

Vyškieraš sa lekárom
vravíš : ,, buď jak buď"
nakoniec vždy vyhrám JA
meno moje . . . .

Nová jar

Stretol som dievčinu,

čo z púpav mala vlasy

šatôčky zelené,

ideál ženskej krásy.

Bosé jej nôžky

kráčali rosou ránom

nádherne svieža

voňala orgovánom.

Žiarila šťastím,

slnko jej hrialo tvár,

šepla len tíško

som vaša nová jar.

Opustená lavička

Sedával starček na priedomí
tu prvé dníčky privítať chcel jari,
hladieval letmo medzi domy
podchvíľou sám tam usnul vari.

Na tvári úsmev vylúdil mu sníček
keď do ďalekej ho zavial krajiny,
kde lásku kládli do pesničiek
a v kríkoch zreli maliny.

Sedával starček na priedomí
dnes opustená je tá lavička
hudie si prievan medzi domy
tú smutnú pieseň slávička.

Po rokoch

Tak predsa teraz

stretol som ťa láska,

po rokoch mnohých

sťa by ozvenu,

a hoci nejedna

pribudla nám vráska

pohľad máš nežný

a tvár milenú.

Tisíce dní nám

smutne dotleli

keď pod zlomeným krížom

vtedy sme stáli

tak krásne mladí,

ticho nesmelí

dotykov rúk svojich

sme sa báli.

Dnes povieš možno

hlúpa nostalgia,

život nám každému

iný určil smer,

bez teba láska

smutná bola via,

aspoň tým slovám

dnes mi ver.

Slza

Maličká slzička

vypadla mi z oka,

dopadla chudinka

rovno do potoka.

Potôčik do riečky

veselo si trieli,

vezie sa slzička

ako na páperí.

Tu zrazu pohltí

ten potôčik rieka,

mohutná špinavá,

čo k moru uteká.

Slzička stratená

pláva už v mori sĺz,

banuje , vzlyká si

nemala z oka újsť.

Premeny

Po deväť dní,

deväť nocí

telefónne dráty

hladili milé slová.

čo vysielalas

ku nemu TY

čo vracal ti ich,

nežne, znova.

Semienko nádeje

prerástlo v strom.

Ach Bože vzdycháš to láska

teraz je tá pravá.

Veď je tu niekto,

je to ON,

čo rozumie mi,

čo lásku mi dáva.

Deň čo deň,

noc, čo noc

tie telefónne dráty

svedkom sú tvojej premeny.

To iba láska

dáva im tú moc

Ľúbim ho, ľúbim

nik na tom nič už nezmení.

Žiaľ svet je krutý

prichádzajú rána

a snimi ťažké

precitnutia.

Za šťastím raja

zatvára sa brána

sluchátko zmĺklo

d o p o č u t i a.

Keď zastali hodiny

Striehneš na priedomí

mĺkva a priesvitná,

s nemými slovami

no nik ťa nevíta.

V izbici nevľúdnej

s krížikom na stene

hladia tam do stropu

dve oči uprene.

Tu ticho vkročilas

tváriac sa, že sa hráš

sieťou si prikryla

úlovok,už ho máš.

Posledný výdych len

posledný srdca ston,

hodiny zastali,

života jeden skon.

Gulôčka sklenená

Gulôčka sklenená

ukrytá do dlaní,

tisíce veštíš nám
rozličných svitaní.

Guločka sklenená

ukrytá do dlaní,

žiarivá hreješ nás

lúčmi i farbami.

Gulôčka sklenená

ten poklad pre deti,

hádaš s jej pomocou

čo čas prinesie ti.

Po rokoch možnože

opäť ju objavíš,

veštby sú splnené

s tým už nič nespravíš.

Hľadám slová

Hľadám slová

opäť, znova

pre teba.

Odmlka bolí

a hrudky soli

do rán netreba.

Čas všetko lieči

smútok i veci

boľavé.

Škoda však rečí

slza tá slanou

navždy zostane.

Letný sen

V mojom sne túlaš sa
s kvietkom vo vlasoch.
Po obilí kráčaš,
stúpaš po klasoch.

Vo vetre obilie
nádherne sa vlní,
leto už dozrieva
deťom túžby plní.

Sťa zlato na poli
obilím posiate,
tak krásne vlajú ti
tie vlasy rozviate.

Len chvíľu kratučkú
postojíš u dverí,
okamih večnosti
ako bozk na pery.

Pohľad z okna

Videl som krásne
hravé deti,
kým do trinástej
nešli komnaty.
Z nej už len
tmavý kŕdeľ letí,
záhadne smútkom,
pravdou odkliaty.

Videl som otcov
matky v kolobehu,
čo tisíc povinností
denne mali.
Nenašli čas si
na lásku a nehu,
večne sa kamsi
rýchlo hnali.

Videl som starcov
na priedomí,
čo už, už život
ich bol pri cieli.
Múdrosťou plní
no pritom skromní,
rozdávať by sa
vedeli.

Videl som milencov,
čo tajný úsmev mali,
sťa krehkým putom
spútaní.
Tým zvonky šťastia
určite len hrali
a osud veštil
šťastie na dlani.

Vianoce

Skon básnika

Zúfalý básnik dodýchal .
v samote osirelý,
nestihol ani epitaf
napísať sebe skvelý.

Dávno už dávno, pradávno
dozneli jeho slová,
nemožno svet ten odklínať
naspäť ho kriesiť znova.

Tam kdesi v kúte tichúčko
starého cintorína,
leží vraj básnik stratený
a nik naň nespomína.

Si kočka

Večer si bola dáma vznešená
princezná v krásnej róbe,
ráno na dievča si zmenená,
hľa popoluška v próbe.

Večer ťa šperky tvoje hriali
a účes krásne zdobil
ráno len výraz rozospalý
zúfalo keď hľadáš mobil.

Večer dokonale pleťovú
na tvári si mala masku,
ráno sa desíš odznovu
ako len zakryť tú vrásku.

Ja sa však iba usmievam
a dám ti pusu na viečko,
či už si dáma, či strapaňa
vždy budeš moje srdiečko.

Ktosi za dverami

V nočnom tichu sama
pred dverami bytu svojho stojí
a prosí tíško: ,, Pusť ma synu ! "
to som ja- tvoja mama.

No závor zdnuka pevne zamknutý je
snáď na dva západy, na sto vrdci tiež.
Tam leží synček, čo silne opitý je
,, Bež si len mater, kde chceš bež!"

S tmou na chodbu sa zima vkráda
a ona tam stále mrzne sama.
,,Vstaň syn môj, otvor mi už hneď!"
prosí ťa, prosí tvoja mama.

To práve dvadsaťpäť ti minulo už liet
čo v svete bolo len, dala bych ti sama
a otec dávno už na druhý šiel svet
zostal si ty a stebou tvoja mama.

Len aby ty si všetko, všetko mal
tri práce letkom robila som sama,
že otca nemáš stále želela som
híčkala voľkala ťa tvoja mama.

Nuž klopem ďalej : ,, Otvor synu !"
nedovoľ by ku cudzím šla spať
Ja viem, že preveľkú mám vinu
,, Prosím ťa odpusť ja - tvoja mať.

Dotyk

Nikdy som nesľúbil
ti lásku nekonečnú,
ba ani
modré z neba.
Vždy som však túžil
po blízkosti tvojej
učil sa s tebou
života sa nebáť.

Pre teba kradol som
šípové ruže,
v kufríku potom
som ich skrýval.
A hoci úspech
nemával som u žien
na teba zbožne
som sa díval.

Potom len dlhé
chvíle čakania
dúfajúc, že snáď
zázrak ten sa stane,
keď nemé slová pochopíš
láskou nám srdce vzplanie
ticho a nesmelo
spoja sa nám dlane.

Sniežik

Snehová vločka ľahúčko ti sadá
do tvojich vlasov havraních.
Priviera očká, vlasy ti hladí
tebe tá nežnosť nevadí.

Tá druhá vločka trochu je drzá
sadá ti priamo na pery.
Chvíľu ťa studí ten zázrak malý
že roztopí sa neverí.

Tá tretia nezbedná
hľa krásne sadá ti na viečka.
Ten sniežik hravý hoci je chladný
zohrieva naše srdiečká.

Poď ku mne

Poď ku mne dievčatko
zohrejem ti ruky
skrehnutí neláskou,
prežívame muky.

Poď ku mne dievčatko
osuším ti slzy
ktoré ti stekajú
oboch nás to mrzí.

Poď ku mne dievčatko
chyťme sa za ruky,
poprosíme slnko
vyčarí nám lúky.

Poď ku mne dievčatko
nazriem ti do očí
by som vyriecť mohol:
a predsa sa točí.

Iba tak

Píšem si veršík
iba tak
pre seba.
Dávno už posledný
ušiel mi vlak
uniesol roky do neba.

Píšem si veršík
iba tak
pre potechu.
Po šťastí nezostal
máčny-mak
po láskach hŕba plechu.

Píšem si veršík
iba tak
do stratena.
V spomienkách mojich
temný fľak,
tulák, čo nemá mena.

Vďaka ti Milo

Útlou rukou svojou
rozochvievaš struny
starej gitary.
Navonok veselý,
nikto však nepozná
tvoje nezdary.

Nám rozdávaš radosť
hoci srdce tvoje
práve krváca.
Trpké zbieraš rany
no i tak dnes s nami
nádej nestrácaš.

Pery sa ti chvejú
keď nám spievaš krásne
piesne o láske.
Keď si zložíš čiapku
zažiaria ti tvoje
oči šibalské.

Zlodejka choroba
ukradla ti vlasy
všetky dohola.
Ty nám ďalej spievaš
akoby tu ani
nikdy nebola.

Kameň na duši

Z fotky na mňa hľadíš
s tvárou jesene,
vlasy máš tak krásne
oči zasnené.

Tak dávno , čo som už
úsmev tvoj stratil
nieto už nikoho
kto by mi ho vrátil.

Pamätám si dodnes
dotyk nežnej ruky,
keď sme šli bez slova
prežíval som muky.

Ty si vtedy riekla:
preúkrutnú vetu:
,, Ja už o pár týždňov
ádiéé dám svetu.

Tieto hrozné slová
dodnes kruto znejú,
slzy fotku kropia
pery sa mi chvejú.

Mnohí dnes vravia mi
,, Čas slzy osuší."
bolesť však zostáva
sťa kameň na duši.

Ó žena

Ó žena
ty Bohom posledná
si bola učinená
z rebra Adama.

Ó žena
keď nazvali ťa:
mu - žena
raj poklonil sa kráse
tvojej z neznáma.

Ó žena
ja - Adam
vždy tebou okúzlený
odvtedy
k nohám tvojim padám.

Prechádzka jeseňou

Bojíš sa ?

Bojíš sa
že leto kdesi odletí,
bojíš sa
že prídu plúšte, mráz.
Bojíš sa
že nezvykneš si bez detí
bojíš sa
ten strach je v nás.

Bojíš sa
pohliadnúť starene do tváre
bojíš sa
spočítať svoje šediny.
Bojíš sa
zrátať kalendáre
bojíš sa
spýtať : vinný -nevinný ?

Bojíš sa
že končia ti prázdniny
bojíš sa
krokov do neznáma.
Bojíš sa
že prezreli už maliny
bojíš sa
slovka: sám - sama.

Spútaný

Básník som vtlačený do kameňa
na tisíce vesmírnych rokov,
čo nemá veršík, ani mena
ba ani vízie od prorokov.

Kameň ten tvrdý je a studí,
keď v nekonečno zakliaty
nevníma ani osud ľudí
odviaty svet je, odviaty.

No i v tom kameni srdce ešte bije,
hoci ho vôbec nik už nečuje,
a nádej tá zo sveta fantázie
snáď mu raz putá rozbije.

Ticho

Zabudli už mnohí
počúvať ticho.
Nepočujú srdce,
ani jeho vzlykot.

Decibely hluku
všetko zasypali,
svet ticha už zostal
malučičký, malý.

Sluchátká dávno už
dali si na uši
dúfajúc, že ten hluk
svedomie prehluší.

Nepoznaná

Spoznávam ťa dievčatko
skrz tvoje slzy, úsmev tvoj,
keď hladím ti do očí
a tuším nepokoj.

Spoznávam ťa dievčatko
už mnohé dlhé roky,
tá studnica je bezodná
neisté moje kroky.

Spoznávam ťa dievčatko
hoc krížikov nám pribúda,
striebro už padá do vlasov
a pamäť viacej zabúda.

Spoznávam ťa dievčatko
hoc pravda je už daná,
že pre mňa navždy zostaneš
nádherne - nepoznaná.

Čierny mustang

Na zelenej lúke
čierny mustang stál,
pri Božej muke
trávku popásal.

Kráčali lúkou mladí
mysľou už boli v cieli
tí oči mali zastreté
mustanga nevideli.

Tisíce vojakov
lúkou prehrmelo,
pre samý šturm a krik
mustanga nevidelo.

Šiel tadiaľ pútnik zhrbený
čo prešiel štyri svety,
mustanga nemo pozdravil
a daroval mu kvety.

Ach život, život

Ach život, život vieš byť krutý
že niekedy sa nedáš zniesť,
jednemu sypeš zlaté prúty
inému pocítiť dáš päsť.

Ach život, život ťažké dávaš rany
a robíš to tak dôsledne,
jednemu staviaš slavobrány
inému berieš posledné.

Ach život, život kedy kartu zmeníš,
kedy dáš slabým trochu žiť ?
Až privysoko dvíhaš ceny
pričasto striháš žitia niť.

Ach život, život daj nám aspoň lásky
tej čo zo srdca nám vyviera.
Do vlasov kvietok sedmokrásky
a zabudnúť daj na včera.

Blahoželanie pre OSTROVANKU

Je to už dávno

Je to už dávno,
čo odišla si docela.
Hladina žitia nášho
už nad nami sa zavrela.

Každý mal svoju hlavu
i pravdu svoju mal.
O lásku našu
už nik nebojoval.

Nuž odišla si
už roky som tu sám.
Naivne nemo dúfajúc
so srdcom dokorán.

Hľadám ťa

Hľadám ťa hľadám moja láska
hľadám sťa kruhy po obilí,
aj keď ma iná ruka láska
po tvojej túžim v tejto chvíli.

Hľadám ťa hľadám moja láska
hľadám sťa ružu v tŕní skrytú,
nejedna z toho pribudla mi vráska,
čašu mám blenu nedopitú.

Hľadám ťa hľadám láska moja
utkanú zo snov z pavučiniek
a neľutujem času, znoja
kým srdce v srdci nespočinie.

Stretnutie na rázcestí

Možno ťa stretnem na rázcestí,
kde rastú smutné vŕby.
Sťa unavený pocetný,
čo lásku diaľkám sľúbil.

Možno tie prstienky z trávy,
čo sme si vtedy dali,
sťa záloh našej lásky
časom sa rozsypali.

Možno, že nádej pre nás žije,
hoc pribúdajú svetu roky.
Strácajúc časom ilúzie
k rázcestiu opäť vedú naše kroky.

Si láska moja

Si láska moja
si smútok môj,
keď radosť mám
ty si môj nepokoj.
Keď vravím áno
ty vravíš nie,
keď hľadám slová
ty rušíš mlčanie.

Si láska moja
si smútok môj,
keď radosť mám
ty stroho povieš: Stoj!
Keď vítam nové svitanie
ty odpovieš mi dneska Nie
Keď chválim tvoje oči, pery
Ty odpovieš mi: Iba hlupák verí.

Si láska moja,
si smútok môj,
keď nádej strácam
ty dvíhaš ma v boj.
Keď snaha moja
padá v mŕtvy bod
ty možno povieš mi:
Vstaň už a poď!

V tuneli

Stratení pútnici
blúdime v tuneli,
obaja bez svetla
obaja nesmelí.

Priepasť tá bezodná
náruč už otvára
svetielko nádeje
dávno už dohára

Z tunela temného
dve cesty vždy vedú,
my ale nevieme,
či vzadu sme či vpredu.

Od skaly ozvena
zúfalo tam kvíli,
hľadať ten správny smer
nemáme už sily.

V tuneli bezradnom
zopnime si dlane
láska nám ukáže
cesty nevídané.

Spadnutý list

Spadnutý list,
ten nemý posol jesene
leží tam v kúte
sťa dieťa nemé-nechcené.

Zelené stupaje,
čo milenci tu bosí
vtlačili ako pečate
do trávy rannej rosy.

V to chladné ráno,
čo gombíky nám priviera,
lístok tam leží
možno už odvčera.

Záhadné túžby

Len načas nazrieť smieť
do trinástej komnaty
nemyslieť na to hneď,
či sa to oplatí, či nie.

Len raz tak možnosť mať
byť prvý na trati,
s vavrínom na hrudi
chorály počúvať.

Nebáť sa pohladiť
aj nemé zviera.
Kto poznal víťazstvo
ten už viac neumiera.

Slová

Slová, čo ťa ráno budia.
Slová, čo nimi vítajú ťa ľudia.

Slová, čo nimi prekvapím ťa snáď.
Slová, čo vravia, že mám ťa rád.

Slová, čo hladia, slová čo učia.
Slová, čo radia, slová, čo mlčia.

Slová, na ktoré roky čakám.
Slová, čo hrozia mi, tých sa ľakám.

Slová, čo zostávajú v nás.
Slová, čo overí si čas.

Slová, čo občas sladko znejú.
Slová, čo dušu rozochvejú.

Slová, čo vravíme si zoči-voči.
Slová, čo hľadám... Slová tvojich očí.

Smútok nad rozchodom

Hľadáme zásterku
pre dôvod z rozchodov,
ruky si myjeme,
sťa Pilát pod vodou.

Spretrhané klbko
to šťastie mačiatok,
keď práve tušíme
už konca začiatok.

Tisíce dôvodov
pre a proti stojí,
láska už dotlela,
ranu ťažko zhojíš.

Čas lienok

Tak dávno, dávno už,
keď boli sme ešte malí
a lienke bodky počítali,
či ich tá presne sedem má.

Tak dávno, dávno už,
čo zopli sme si dlane,
hľadajúc čosi nepoznané,
ukryté svety v nás.

Tak dávno, dávno už,
čo pod krížom sme stáli
a lásku nemo prisahali
za jasu nočných lietavíc.

Tak dávno , dávno už,
čo boli sme tie deti,
krížikov zopár na čele nám svieti,
kdeže je našich lienok svet?

Na kolenách

V podchode nevľúdnom
na chladnom kameni
starena zhrbená kľačí.

Schúlená do seba
sťa klbko mačacie
do očí slza sa tlačí.

Pohľadom vzdialeným
do hĺbok neznáma
zvlhnuté oči má v plači.

Pri nej len mincí pár
škerí sa na zemi
z mimiky strach sa zračí.

Do ticha temnoty
s ružencom na rukách
vysiela nemé slová.

Tá tvár tak vráskavá
už ráno večer má
no povstať túži znova.

Už večer vkráda sa
keď minca zazvoní
tým pádom do neznáma.

Hej, dcérka, kdeže si?
Tu kľačiac čaká ťa
tvoja mama...

Nehádžte mince...

Nehádžte mince do fontány
pre prísľub večných návratov.
Fontánu kliatba dávna chráni
a soľ tam väčšia nad zlato.

Nehádžte mince do perejí
rieky, čo obraz sčerila.
S nádejou kráčať ku nádeji,
doposiaľ snom, čo verila.

Nehádžte mince do studničky,
čo zázračnej nám dáva vody.
Sťa pochované detské sníčky
v hlbinách miznú neslobody.

Túžba

Dávno sme spoznali
tajomstvá hatené
trinástej komnaty.

Svet nám bol primalý
šedivo, smutne
odkliaty.

Dnes už to nestačí
zvedavosť nás mučí,
aj vášne opraty.

Tajomstvá starej pavlače
túžime spoznávať
štrnástej komnaty.

Vážka

Lietala vážka pri potoku,
pôvabne ladný mala let.
Ja zatúžil som po jej boku
uvidieť z výšky ten náš svet.

Belasú krídelká farbu mali,
keď ľahúčko dosadla na kvet,
jej oči šťastím priam sa smiali,
tú krásu možno závidieť.

I zatúžil som hlúpo zrazu
tú krásu do rúk ulapiť,
zabudnúc pri tom akú skazu
dotykom môžem vyrobiť.

Vážka však býva ostražitá
ťažko ju možno polapiť,
nenaplní sa túžba skrytá,
víťazí : Ži a nechaj žiť!

Dievčatká

Zakvitli lúky
do detskej ruky
kvietočky sa skryli.
Čas divo letí,
kým tieto deti
zmenili sa na víly.

Tak ako v raji
dievčatká v máji
rozkvitnú zas.
Vtáča im spieva,
kým rozoznieva
sa lutny hlas.

A na priedomí
pred svoje domy
starenky radu zasadli.
Klopia už oči,
svet sa im točí
len pomaly, pomaly.

V ich rukách ruženec,
spomienok za veniec
vyčarí.
Snívajú ticho
tajeným dychom
prekrásny príbeh o jari.

Stratený dom

Stratený dom
a ja v ňom
som stratený.

Ukradnuté letá,
ktovie, kde lieta
tieseň slov?

Zelená tráva
už ohlodáva
spomienky stien.

Stratený som
zrúbaný strom
s t r a t e n ý.

Klam

Nikto ti nedá to,
čo ja ti môžem sľúbiť.
Nikto ťa nevie tak
ako ja verne ľúbiť.

Nikto ti nepovie
v šere krajšie slová.
Ak mi to uveríš,
ty popáliš sa znova.

Nikto tak neskončí
svoj románik hravý,
nuž čože - povieš si:
Nebol to ten pravý.

Nezlomný

Pod ťarchou rokov
starec šiel
i počuť bolo šuchot jeho krokov,
by hiezdu svoju
v diaľke uvidel,
hodiny, týždne more rokov.

S paličkou nemo
k zemi zhrbený,
labutej piesni vyťukával slová,
by prelstil osud
jemu súdený,
vždy povstal z pádov a dúfal znova.

Odlož si závoj

Odlož si závoj spred očí
a uvidíš svet.
Viem, hlava sa mi zatočí
a zrazu nemám viet.

Vzdialenosť, ktorá kroky naše delí,
už usína.
Ty možno práve si už v cieli,
ja spomínam.

Ako ti vietor jemné vlasy hladí
z večera.
Ako sme hrali nevadí, či vadí
predvčera.

Odlož si ruky spred očí
a uvidíš svet.
Ja možno nájdem pre teba
aj zopár nežných viet.

Hľadanie

Hľadal som v diaľke tvoje oči,
zatiaľ čo pomaly bežal mi ten čas.
Je čosi v nás,
čo núti nás
strácať sa v hroznom kolotoči.

Hľadal som foto, čos nedávno mi dala.
Na chvíľu úsmev tvoj
priblíži mi len,
že už sa končí nekonečný deň.
Povedz mi, aký si ho mala?

Našiel som iba jediný tvoj vlas.
Spomínaš, ako skrýval som ho tam?
On je tu so mnou,
keď teraz som tu sám.
Krehunké puto, čo nás spája...

Strach

Bojím sa, bojím ako žiť,
keď zostanem tu sám.
Rozbité sklo, pretrhnutá niť.
Do ticha vrieska prázdny rám.

Bojím sa bojím, ako žiť,
keď zostaneme dvaja.
Stratená láska chce túžbu skryť
a oči slzy taja.

Bojím sa, bojím ako žiť,
keď zostaneme všetci.
Pod pyramídou zabudnutých
a unudených vecí.

Bojím sa, bojím ako žiť
s tým tichom uprostred nás.
Slzavé priania a sny,
čo dávno spálil mráz.

Otázky

Po útlej dlani
plamienok posledný
lásky sa plazí.
Oheň už dožíva,
ten oheň nepáli,
ten oheň mrazí.

Možno mi povieš raz:
Dosť už slov!
Veď boli sme mladí.
To s nami osud hral
hru známu:
Nevadí, či vadí ?

Nad ránom budia nás
akoby iba tak
dve prosté otázky.
Či vedno pôjdeme,
alebo každý sám?
S láskou, či bez lásky?